Sem tam pošlu některou ze svých povídek do literární soutěže. Letos to byla slovenská Cena Fantázie. S překladem vypomohl jako obvykle skvělý Juraj Stubner. Ale ani tak se mezi posledních pět nedostala, i když její hodnocení od porotců bylo dobré. Což dokládá toto video, kde se v čase 6:37 k ní vyjadřuje spisovatel Jozef Karika nebo tato recenze:
122. poviedka
Pri príležitosti dvadsaťročnej triednej stretávky, Karol pricestuje do mesta a dohodne si nocľah u svojej bývalej. Eva je už dávno vydatá za bývalého spolužiaka a Karol dúfa, že všetko, čo bolo medzi nimi je dávno zabudnuté. To, že ju kedysi donútil k potratu, a aj to, že ju potom opustil. Čaká ho však nemilé prekvapenie, keď zistí, že za obrovským zrkadlom v Janinej obývačke sa v skutočnosti skrýva akési terárium. A potom, ako mu Evin manžel pichol sedatíva, Karol sa zobudí v tomto teráriu spolu s ďalšími siedmymi chlapmi naaranžovanými na spôsob Rembrandtovho obrazu Hodina anatómie u doktora Tulpa. (Sú to všetko zmrazení manželovi kolegovia.) Karol sa tu ocitol práve v „úlohe“ popraveného zločinca – subjekt na ktorom sa koná pitva. A Eva mu prezradí, prečo mu to spravila…
Nie je to vôbec zlá poviedka, dosť originálne vymyslená pomsta, idea toho obrazu je zaujímavá. No stále nechápem obľubu niektorých autorov podávať príbeh z prvej osoby, pričom je na konci naznačené, že práve táto postava, ktorá príbeh rozpráva zomrie. Neviem, či je to úplne v poriadku a či len mne sa to nepozdáva… V tomto prípade mi z tohto dôvodu poviedka pripadá ako neukončená. Chlapík rozpráva svoj príbeh a ukončí ho s tým, že stratil vedomie. No a čo ďalej? Mám pocit, že by to ešte stále malo pokračovať. Chvíľu mi trvalo, až som sa spamätala, že to je naozaj koniec.